Keď som čakala syna, ako prvorodička, čítala som veľa článkov o živote s bábätkom, o zúbkoch, výbavičke, pôrode a pod. Tiež som chodila na internetové diskusné fóra, kde som sa o svoje radosti a obavy delila s ostatními mamičkami a tehuľkami.kúpila som si prebaľovací pult s vaničkou, kočík, sterilizačku, ohrievač fliaš, dávkovač mlieka, monitor dychu.No jednoducho výbava ako sa patrí:-) Chodila som na cvičenie pre tehotné, kde sme si rozoberali priebeh pôrodu.Sem-tam som si prečítala čo to o dojčení, no nepripisovala som tomu veľký význam.Spoliehala som sa, že to pôjde nejak tak prirodzene "samo". Syn nás všetkých veľmi prekvapil, keď sa narodil v 34. týždňi sekciou.Naštastie zdravotne bol úplne v poriadku, no aj tak strávil na intenzívke 16dní z toho prvé 3 dni v inkubátore.Po pôrode ma preložili na šestonedelie ale o synovi mi neprišiel podať správu vôbec nikto.Narodil sa 12.40 a ja som sa na neho mohla informovať až ráno pri vizite keď prišiel detský lekár skontrolovať bábätko mojej spolubývajucej.Keď som sa na neho informovala, ako sa má a kedy za ním môžem ísť, arogantne mi odpovedal, pretože on predsa prišiel na vizitu a toto ho zdržovalo.Aspoň taký pocit som z neho mala ja.Takže mi len v skratke zhrnul, že malý prespal celú noc, papať zatiaľ nepapal a bolo.Na moju žiadosť som sa doporsila sestričky nech mi pomôže vstať, a odprevadí ma na toaletu.Neochotne, ale predsa ma postavila a ja som sama prešla na druhý koniec chodby opierajúc sa o stenu zo zťayými zubami na wc.Musela som to zvládnuť, inak by ma za synom nepustili, a ja som ho tak strašne chcela vidieť!Keď som ho uviedla bol slabučký a drobunký v inkubátore, zle som to znášala a rozplakala sa.Mladá lekárka ma trochu utešila.

V ten večer som prišla na intenzívku, bol čas kúpania, vedela som, že mi ho nedovolia okúpať,ale chcela som ho aspoň vidieť, bol deň na svete a ja som ho ani bez plienočky ešte nevidela...No sestričky mali frmol, a tá čo sa starala o môjho syna, sa na mna oborila s tým,že načo som tam prišla, keď ho aj tak kúpať nebudem, so slzami v očiach som jej povedala, že by som sa na neho rada pozrela, ako sa kúpe, a že mi chýba... Vraj si ho ešte užijem odbila ma.Vzlykajúc som vystrelila z intenzívky rovno na svoju izbu.Sestričky na šestonedelí neboli zlé, vlastne boli jediné, ktoré so mnou ako-tak komunikovali, lebo tie z novorodeneckého si na mňa ani nespomenuli.Nemala som dieťa na izbe tak čo.

Syna som chodila navštevovať na každé kŕmenie.Vždy som zamierila rovno k inkubátoru, ale na štvrtý deň keď som ráno prišla bol inkubátor prázdny.Skoro som tam skolabovala, čo napadne matku, ktorá si príde pozrieť svoje dieťa a zbadá prázdny inkubátor?Keď ma zbadala sestrička, povedala mi aby som sa nestresovala, že ho preložili do postielky.Kedže sa rozhodol, že si ten čas dospí liali sme mlieko do neho na silu aj v spánku fľašou a keď to nešlo tak sondou.Prešlo 5 dní a o rozbehnutí laktácie ani slovo.Ja som ani len netušila čo robiť.Po 5tich dňoch som dostala pohár a do ňho som mala pre syna odstriekavať a nosiť mlieko.Muž mi bol kúpiť odsávačku, ale za celý deň horlivého odsávania som odsala sotva 50ml.Aj keď ma neskôr preložili na izbu pre matky, bola som v obrovskom strese.Niektoré matky nosili plné poháre mlieka a ja... Počula som sestričky ako sa o mne rozprávajú "to je tá, čo ešte stále nemá mlieko".Syna som si za čas čo strávil na intenzívke priložila možno 5x!Potreboval nabrať silu, nesmel vydať viac energie na nakŕmenie ako by kŕmením prijal.A nemám ho porovnáť s "normálnymi deťmi". Raz ráno som za ním prišla, bolo to už ku koncu nášho pobytu a lekárka mi povedala, že si ho môžem skúsiť priložiť, podotýkam, nikto - nikdy mi tam neukázal, ako sa správne prikladá.A po cisárskom reze mi to na stoličke 2x príjemne nebolo, položiť si bábätko na brucho, ale iná možnosť nebola.Syn ani nejavil známky hladu keď som k nemu prišla, spokojne s cumlíkom spal v postielke.Keď som sa pýtala sestričky kedy naposledy jedol, povedala, že na ránom plakal, tak dostal čaj aby spal ďaľej.Čiže prikladanie sa nekonalo.

Po ceste domov z pôrodnice, som ihneď kúpila umelé mlieko, aby som ho mala čím doma nakŕmiť, poritom som sa snažila ho občas priložiť občas si odsať a dať mu moje.Odsávanie nič, nešlo to a po papaní na prsníku bol za hodinu hladný, z čoho som po radách mojej najbližšej rodiny usúdila, že mám slabé mlieko, a kedže ani neodsajem čo jemu treba mám ho aj málo.Jedla som zapražené polievky, tvaroh, pila veľa tekutín a nič, mlieko nebolo. Raz som stretla známu, ktorá mi spomenula laktačnú poradkyňu, no ja som ju odbila s tým, že na to nemám peniaze.(umelé mlieko, hypoalergénne ma vyšlo na 3tis SKK mesačne)

Dnes má syn už skoro 4 roky, ale ešte ani tak nedokážem o tom písať či rozprávať bez bolesti na duši či slzami v očiach.

O necelé tri roky sa mi narodila v tej istej pôrodnici dcérka, prirodzene a v termíne.Dostala som ju k sebe až keď som už bola na izbe, ale hneď som ju priložila a krásne sa prisala.Dojčila som ju podľa potreby, ale po dojčení cez deň bola uplakaná, a tak som nevedela čo sa deje, sestrička doniesla fľašu pretože bola vraj hladná.V noci krásne prespala.No cez deň nebola spokojná ani po dojčení, chodila som ju prevažovať koľko vypila ale váha sa ledva pohla, takže som si chodila po každom dojčení pýtať fľašu.Na vizite sa ma lekárka pýtala v čom je problém?Prečo dokrmujem? Ale už to vo mne vrelo, vybuchla som.Čo ja viem?Ako mám vedieť čo robím zle keď mi nikto nepomôže?Nikto nič neukáže?Mám jej dať dudlík nech sa ukludní, tak som dala...

Po ceste domov z pôrodnice som sa opäť zastavila v lekárni pre umelé mlieko.No zmena oproti predchádzajúcemu bola, že doma na mňa čakalo telefónne číslo na poradkyňu. Prišla a dala zopár cenných rád, úkazala babyšatku a ja som zistila, že to že nedojčila moja mama, ani sestra neznamená, že nebudem ani ja, že papá každú chvíľu a je non-stop na prsníku je bežné. Prvé dva mesiace sme krásne dojčili bez dudlíka, ale potom sa dcéra plakávala v kočíku a tak som siahla po cumlíku, do 2 týždnov ma začali bolieť bradavky, mala som na nich ranky, a strašne ma svrbeli.Opäť som kontaktovala laktačnú poradkyňu a začala som sa liečiť na mykózu bradaviek, že také niečo existuje aj tam, bola pre mňa novinka. Cumlík som ale používala ďaľej, a tak sa nám zhoršilo aj prisatie, dcéra začala pri dojčení cmukať, občas ma riadne pohrýzla do už aj tak boľavých bradaviek, neotvárala veľké ústa a na bradavke visela.Toto všetko ešte zhoršovalo moju mykózu. Takto sme sa točili dokola, liečba, úľava, opäť bolesť , liečba. A toto trvalo neuveriteľných 8 mesiacov.Po konzultácii s ďaľšou poradkyňou som sa rozhodla, že vyhlásim boj s cumlíkom. No zistila som, že nedať cumlík vôbec je ľahšie ako sa od neho odúčať.Bola naučená sať a sať, nahrádzala som jej cumlík saním na prsníku, ale bolelo to a v kombinácii s nesprávnym prisatím to bolo horšie.Začala som liečbu flukonazalom, po 12tich týždňoch konečne úľava, dokážem ju nechať sať dlho a už to toľko nebolí.Boli časy, keď som dokázala dojčiť, iba s plenkou v ústach, aby som nekričala, či dokonca mi z bradaviek tiekla krv.Prisatie ale nemáme dobré stále, a kedže už má rok, je to ťažké naprávať ju, keď ona sama začína byť už poriadne tvrdohlavá:-)a tak univerzálna masť bude našim dlhodobým spoločníkom.Teraz musím cumlík nahrádzať nielen pri spaní, ale aj keď je nekľudná.Vždy ponúknem prsník, ale sú situácie, kedy ani ten nepômože. A sú chvíľe kedy, by som jej dala najradšej aj 100 cumlíkov naraz :-) No musela som prejsť "odúčaním" aj ja. Preprogramovať aj samú seba.Ešte stále nemáme vyhrané, ale dojčím ďaľej, a plánujem dojčiť ešte dlho.Som presvedčená, že za všetky naše problémy môže cumlík.Keď sa pozriete na ulici do kočíkov, všetky deti spokojne cucajú cumlíky.Je to taká nevinná pomôcka, krásneho dizajnu, môžete ju kombinovať k oblečeniu.No ja som poznala cumlík z tej druhej strany, a vždy keď mám chuť použiť ho, pozriem sa na fotku mojich poškodených bradaviek..

Moja dcérka o pár dní oslavi rok, a naše nosenie už nieje také intenzívne ako na začiatku.Prečo? Už sa pokúša o prvé kroky, objavuje nové veci, všade chce byť, všetko chce ochytať, ožužlať... A tak sa vlastne nosí len vtedy ak je nekľudná, alebo túži po mojej prítomnosti. Zväčša to je už v bdelom stave, pretože zistila, že keď spí v posteli tak sa môže "prechádzať" aj počas spánku.Je mi smutno za nosiacimi dňami, ale na druhej strane som veľmi rada, že prekonala ďaľší miľník vo svojom vývoji. Presne ten ktorý mal nasledovať. Keď sme sa vracali domov z Tatier vlakom, lebo v aute sa jej nepáči, bála som sa ako to vyše 4 hodín vydržíme. Ale vďaka šatke sme to úplne bez problémov zvládli.Keď sa jej chcelo spinkať dala som ju do šatky a bolo, krásne si pospala a ja som sa nemusela prechádzať po kupé s umrčaným deckom. Keď som vystupovala ovešaná ako vianočný stromček z vlaku, šatka mi bola opäť nápomocná, pretože vďaka nej som mala voľné ruky na batožinu. Neľutujem ani jednu minútu ktorú som ju nosila.Vedela som, že príde čas kedy sa už nebude toľko nosiť, ale aj tak je to pre mňa šok :-) v tom dobrom slova zmysle. Vie si pospať v kočíku, v posteli, a keď sa nedá inak aj v šatke. Návyk na nosenie je mýtus, a moja dcéra je toho príkladom. Čím je staršia , tým menej má potrebu sa nosiť. Dokonca keď ju niečo zaujíma a chce za tým isť doslova "vyskakuje" zo šatky :-) Tak rýchlo mi narástla, čas nezastavím...

Vďaka mojim dvom ratolestiam sa na mňa čo to nalepilo, či už čo sa dojčenia týka, alebo aj nedojčenia.Syn sa mi narodil v 34. tyždni ako zdrávé bábatko bez vážnych problémov, naštastie.Mal krásne miery 2700g a 47cm, ale nakoľko sa narodil predčasne tak ostal na intenzivke a mňa poslali ležať po cisárskom reze na oddelenie šestonedelia, čiže som ho nemohla mať pri sebe.O jeho stave som sa dozvedela až pri vizite na druhý deň, dovtedy za mnou nikto neprišiel na izbu, aby sa čo i len unúval mi niečo o ňom povedať.Ešte aj pri raňajšej vizite sa na mňa pediater škaredo pozeral, že prečo ho otravujem otázkami a mám sa isť informovať na intenzívku.Ako neskúsená prvorodička som z toho všetkého bola dosť zaskočená, naivne som si myslela,že kedže sa narodil skor tak jednoducho nič sa nedeje pôjdeme skôr domov a Vianoce, ktoré vlastne mali byť jeho dátumom pôrodu už budeme v trojici.Synček hoci bol zdravý sa rozhodol, že si ten čas čo mal byť v brušku dospí.Bol spavý a nebudil sa ani na jedenie, zo začiatku ho kŕmili sondou s umelým mliekom, mottom doktoriek a sestričiek na intenzívke bolo:„aby nabral silu“ a aby som ho neporovnávala s „normálnymi deťmi“...Ako keby on bol nenormálny, veď sa len skôr narodil!Ostala som v nemocnici ešte 16dní, neskôr ma preložili na izbu pre matky, a som rada za to, že takáto možnosť bola.Ale čo sa dojčenia týka, nedostalo sa mi žiadnej podpory ani od sestričriek na novorodeneckom, tie si ma vôbec nevšímali, pretože oni pomáhali len mamičkám, ktoré mali bábätka pri sebe, pre nich som bola absolútne vzduch, od sestričiek na intenzívke som sa bohužial v tomto smere pomoci tiež nedočkala, kedže ho kŕmili sondou a neskôr z flašky podľa už spomínaneho „mottta“ o prikladaní som si mohla nechať len snívať, ak som sa ohradila a prosila, že by som si chcela syna priložiť aby sa skúsil prisať, argumetnovali to tým, že je slabý a že musí teraz len prijímať energiu a nemôže vydať viac energie na to, aby sa nakŕmil ako vôbec zje.Áno toto všetko mi je jasné a plne to chápem, ale ako som si mala naštartovať tvorbu mlieka, keď nebolo dieťatka, ktoré by mi v tom pomohlo? Snažila som sa o to sama s odsávačkou, nešlo to ľahko, patrím k tým mamičkám ktoré neodsajú veľa, no to ešte neznamená, že mliečka je málo, dnes to už viem, ale vtedy som to nevedela...Za celý deň odsávania, v intervale každé 3 hodiny som odsala sotva 50ml, čo už jemu keď začal pýtať jesť nebolo ani na jednu dávku...Sestričky sa o mne za chrbtom rozprávali ako o „tej čo ešte stále nemá mlieko“ a tak syna kŕmili flaškou.Keď sme sa potom konečne dostali domov, snažila som sa syna si priložiť, na moje prekvapenie sa prisal, či správne to neviem, ale prisal.No po dojčení sa dožadoval jedla každú hodinu, vtedy prišla moja mama a povedala mi, že to nieje dobré, bábätká predsa majú jesť každé tri hodiny a mám slabé mlieko.Kedže som bola naočkovaná z nemocnice, že predčasniatka musia priberať a naberať silu, bála som sa, aby sme sa tam nevrátili.Tak som aj doma začala dávať umelelé mlieko, mala som doma vzorku, ktorú mi poslali a kedže mu chutila, začala som synovi kupovať umelé mlieko tej značky.A tak sa mi aj to málo mlieka stratilo, nemala som totiž energiu ani čas aby som odsala, a aj tak bol po ňom rýchlo hladný.Nevedela som, že existujú laktačné poradkyňe, a tak som svoj boj o dojčenie vzdala, dodnes si to vyčítam.No bola som presvedčená, že som pre to urobila všetko.Dnes viem, že nie, že existoval spôsob ako by to išlo...

O necelé tri roky sa mi narodila dcérka, narodila sa na hranici 37-38.týždňa bola klasifikovaná ako predčasniatko s dobrou popôrodnou adaptáciou, aj keď som mala negatívne skúsenosti z predchádzajúceho pobytu, aj napriek tomu som sa rozhodla, že budem opäť rodiť v tej istej nemocnici, pretože som bola presvedčená a tak sa aj stalo, že tentokrát budem dojčiť aj keby čo bolo.Po pôrode mi dcérku ukázali, ale nepriložili, dostala som ju na izbu až po štyroch hodinách, no prvé čo som urobila bolo, že som si ju priložila a odvtedy som ju prikladala tak často ako sa len dalo.No kedže stále bola na prsníku to sa nepáčilo sestričkám, a tak jej dali dudlík aby vraj toľko nepapala veď priberá dobre, tak čo.No o následkoch používania dudlíka som vtedy nič nevedela, ale to je iný príbeh.Keď sme prišli domov, nakontaktovala som sa na poradkyňu pri dojčení a dodnes krásne dojčím, prekonala som mastidídu, upchatý mliekovod, mykózu bradaviek, ale vydržala som, dcérka je spokojná a ja si užívam tie chvíle, pretože viem, že raz skončia.Dojčím intuitívne a neverím už fámam o slabom mlieku, o tom, že treba dojčiť každé 3 hodiny, a že sa nemá dať prsník vždy keď dietatko zaplače.Intuitívne dojčenie je o tom, že prsík dostane dieťa vždy.. keď sa smeje, keď plače, keď sa chce len pohrať, užiť si blízkosť matky, alebo pri prsku zaspať.Je na každej z nás ako sa rozhodne, nikto nieje zlá matka len preto, že nedojčí, no ja som štastná že patrím k tým čo dojčia.Za seba si želám, aby dojčených detí bolo každý deň viac.