Môj príbeh

Vďaka mojim dvom ratolestiam sa na mňa čo to nalepilo, či už čo sa dojčenia týka, alebo aj nedojčenia.Syn sa mi narodil v 34. tyždni ako zdrávé bábatko bez vážnych problémov, naštastie.Mal krásne miery 2700g a 47cm, ale nakoľko sa narodil predčasne tak ostal na intenzivke a mňa poslali ležať po cisárskom reze na oddelenie šestonedelia, čiže som ho nemohla mať pri sebe.O jeho stave som sa dozvedela až pri vizite na druhý deň, dovtedy za mnou nikto neprišiel na izbu, aby sa čo i len unúval mi niečo o ňom povedať.Ešte aj pri raňajšej vizite sa na mňa pediater škaredo pozeral, že prečo ho otravujem otázkami a mám sa isť informovať na intenzívku.Ako neskúsená prvorodička som z toho všetkého bola dosť zaskočená, naivne som si myslela,že kedže sa narodil skor tak jednoducho nič sa nedeje pôjdeme skôr domov a Vianoce, ktoré vlastne mali byť jeho dátumom pôrodu už budeme v trojici.Synček hoci bol zdravý sa rozhodol, že si ten čas čo mal byť v brušku dospí.Bol spavý a nebudil sa ani na jedenie, zo začiatku ho kŕmili sondou s umelým mliekom, mottom doktoriek a sestričiek na intenzívke bolo:„aby nabral silu“ a aby som ho neporovnávala s „normálnymi deťmi“...Ako keby on bol nenormálny, veď sa len skôr narodil!Ostala som v nemocnici ešte 16dní, neskôr ma preložili na izbu pre matky, a som rada za to, že takáto možnosť bola.Ale čo sa dojčenia týka, nedostalo sa mi žiadnej podpory ani od sestričriek na novorodeneckom, tie si ma vôbec nevšímali, pretože oni pomáhali len mamičkám, ktoré mali bábätka pri sebe, pre nich som bola absolútne vzduch, od sestričiek na intenzívke som sa bohužial v tomto smere pomoci tiež nedočkala, kedže ho kŕmili sondou a neskôr z flašky podľa už spomínaneho „mottta“ o prikladaní som si mohla nechať len snívať, ak som sa ohradila a prosila, že by som si chcela syna priložiť aby sa skúsil prisať, argumetnovali to tým, že je slabý a že musí teraz len prijímať energiu a nemôže vydať viac energie na to, aby sa nakŕmil ako vôbec zje.Áno toto všetko mi je jasné a plne to chápem, ale ako som si mala naštartovať tvorbu mlieka, keď nebolo dieťatka, ktoré by mi v tom pomohlo? Snažila som sa o to sama s odsávačkou, nešlo to ľahko, patrím k tým mamičkám ktoré neodsajú veľa, no to ešte neznamená, že mliečka je málo, dnes to už viem, ale vtedy som to nevedela...Za celý deň odsávania, v intervale každé 3 hodiny som odsala sotva 50ml, čo už jemu keď začal pýtať jesť nebolo ani na jednu dávku...Sestričky sa o mne za chrbtom rozprávali ako o „tej čo ešte stále nemá mlieko“ a tak syna kŕmili flaškou.Keď sme sa potom konečne dostali domov, snažila som sa syna si priložiť, na moje prekvapenie sa prisal, či správne to neviem, ale prisal.No po dojčení sa dožadoval jedla každú hodinu, vtedy prišla moja mama a povedala mi, že to nieje dobré, bábätká predsa majú jesť každé tri hodiny a mám slabé mlieko.Kedže som bola naočkovaná z nemocnice, že predčasniatka musia priberať a naberať silu, bála som sa, aby sme sa tam nevrátili.Tak som aj doma začala dávať umelelé mlieko, mala som doma vzorku, ktorú mi poslali a kedže mu chutila, začala som synovi kupovať umelé mlieko tej značky.A tak sa mi aj to málo mlieka stratilo, nemala som totiž energiu ani čas aby som odsala, a aj tak bol po ňom rýchlo hladný.Nevedela som, že existujú laktačné poradkyňe, a tak som svoj boj o dojčenie vzdala, dodnes si to vyčítam.No bola som presvedčená, že som pre to urobila všetko.Dnes viem, že nie, že existoval spôsob ako by to išlo...

O necelé tri roky sa mi narodila dcérka, narodila sa na hranici 37-38.týždňa bola klasifikovaná ako predčasniatko s dobrou popôrodnou adaptáciou, aj keď som mala negatívne skúsenosti z predchádzajúceho pobytu, aj napriek tomu som sa rozhodla, že budem opäť rodiť v tej istej nemocnici, pretože som bola presvedčená a tak sa aj stalo, že tentokrát budem dojčiť aj keby čo bolo.Po pôrode mi dcérku ukázali, ale nepriložili, dostala som ju na izbu až po štyroch hodinách, no prvé čo som urobila bolo, že som si ju priložila a odvtedy som ju prikladala tak často ako sa len dalo.No kedže stále bola na prsníku to sa nepáčilo sestričkám, a tak jej dali dudlík aby vraj toľko nepapala veď priberá dobre, tak čo.No o následkoch používania dudlíka som vtedy nič nevedela, ale to je iný príbeh.Keď sme prišli domov, nakontaktovala som sa na poradkyňu pri dojčení a dodnes krásne dojčím, prekonala som mastidídu, upchatý mliekovod, mykózu bradaviek, ale vydržala som, dcérka je spokojná a ja si užívam tie chvíle, pretože viem, že raz skončia.Dojčím intuitívne a neverím už fámam o slabom mlieku, o tom, že treba dojčiť každé 3 hodiny, a že sa nemá dať prsník vždy keď dietatko zaplače.Intuitívne dojčenie je o tom, že prsík dostane dieťa vždy.. keď sa smeje, keď plače, keď sa chce len pohrať, užiť si blízkosť matky, alebo pri prsku zaspať.Je na každej z nás ako sa rozhodne, nikto nieje zlá matka len preto, že nedojčí, no ja som štastná že patrím k tým čo dojčia.Za seba si želám, aby dojčených detí bolo každý deň viac.