Niečo o mne

Som vydatá a mám dve deti, syna Jakubka (nar.2007) a dcérku Zinu (nar.2010), je medzi nimi rozdiel 2roky a 7mesiacov, a kedže Jakubko je aj bol vždy náročné dieťa, keď sa narodila dcéra bolo to u nás niekedy no trúfnem si povedať, že dosť často ako v Kocúrkove.Zinka sa chcela stále nosiť, čo by nevadilo, pretože jej brat bol ako bábo taký istý, no pri ňom to bolo iné,kedže bol sám.Ako zvládnuť náročné dieťa a pritom nenechať plakať to malé?U nás to vyriešila jednoznačne šatka, malá je spokojná, že je pri mne, sleduje ma čo robím, ako sa hrám s Jakubkom, ako ho hreším, ako ho naháňam po byte, keď sa nechce obliekať, ako úmyvam, či vysávam... Teraz už má  desať mesiacov začala štvornožkovať, tak už sa toľko nenosí, ale na spanie ju ešte využijeme, kombinujeme nosenie v šatke s Manducou.Nižšie pripajám aj príbeh, ako som sa vlastne k noseniu a šatke vôbec dostala.

Ako som sa dostala k noseniu:

Keď sa mi narodil syn, bol to ten typ bábätka, ktorý sa označuje ako „nespavec“.K tomu ešte trpel refluxom, čo mu na spokojnosti nepridávalo, celé dni som ho nosila na rukách, za celý deň spal len 2x po 30min, a to som ho predtým doslova musela „uhrkať v kočíku, podľa metódy z filmu Obecná škola „vem to přes práh“ a tak som ho hojdala hore dole cez prah dverí, až kým konečne zaspal.Tú prvú polhodinu som využila na rannú hygienu, prezlečenia sa z pyžama do teplákov, niečo som rýchlo zjedla a bolo po polhodke.Veru mala som pocit, že vojaci pri cvičení mali viac času.Druhú pol hodinu som využila na to, aby som sa naobedovala a prezliekla a pripravila na prechádzku. Že kedy som stihla vôbec navariť?Aj ja sa sama čudujem, ale nejako sa mi to popri vláčení malého na rukách, utierania grciek na dlážke podarilo, či sa to dalo jesť som nejak neriešila, bola som hladná. Áno vedela som už vtedy o šatke či vaku, ale keď som videla aké sú tam deti „pokrčené“ a podľa vzoru starých mám by si nedajbože mohol malý na to navyknúť.No povedzme si otvorene, a to že som ho vláčila vynervovaná na rukách bolo lepšie?No jednoducho bola som skeptická, bála som sa, že by sa mi tam malý mohol udusiť, že bude mať krivú chrbticu a pod. Syn spával len vonku v kočíku a zásadne za pohybu, a aj to sme nesmeli ísť po chodníku, len po najväčších hrboch.Večerné úspavanie sa nieslo v rovnakom duchu, hrkanie cez prah dverí. Syn sa naučil spávať v kočíku a nepomohla ani kniha, ktorú som si zadovážila a podľa ktorej sa vie „každé dieťa naučiť spať“, no môj syn nebol každý čiže nám to nepomohlo. Keď mal 5.mesiacov začali sme cvičiť Vojtovu metódu, pretože mu padala hlavička, vtedy sa ma rehabilitačná sestra opýtala prečo ho vlastne nenosím, keď je taký plačlivý a nespavý a že by sa mu aj hlavička popravila a možno sme sa mohli vyhnúť aj cvičeniu.Zhúkla som na ňu, že ho nosím celé dní ako somár, že čo viac mám akože ešte robiť. Myslíte správne, mala na mysli nosenie v šatke.No to som pochopila až neskôr.

Keď som čakala dcéru, tak som sa zaprisahala, že neskončím tak ako pri synovi. Že v žiadnom prípade nebudem vynervovaná, neumytá, s ňou na rukách pochodovať po byte, naučím ju spať v postielke, „nenaučím si ju na ruky“a nechám poplakať no čo „nech si precvičí pľúca“, veď pri synovi si také niečo nemôžem dovoliť, treba sa postarať aj o neho, vtedy sa nevedel ešte sám ísť ani vycikať, ani najesť, aj teraz ešte potrebuje sem-tam moju asistenciu no už je to lepšie.No ale keď sa narodila dcéra, tak samozrejme nespala, celé dni plakala, a ak zaspala tak zásadne na rukách, pretože kočík sa jej vôbec nepáčil, takže metódu uspávania cez prah sme mohli vylúčiť.Čo som ja komu urobila,že mám dve nespavé deti?Musela som sa venovať aj synovi, ktorý práve vtedy keď som ju mala na rukách chcel kakať, cikať, papať a hrať sa, bola som na pokraji z nervami, do toho som ešte rozbiehala dojčenie, takže som bola klbko nervov.Manžel si zobral na prvé týždne voľno, takže to bolo zvládnuteľné. Naštastie vtedy bola u mňa na návšteve poradkyňa pri dojčení a zhodou okolností „šatkovala“, ukázala mi na svojej šatke ako sa dá bábätko uviazať do šatky a malá v momente vytuhla a spala! Ihneď som si šatku objednala cez internetový obchod, a dodacia lehota bola 3 týždne a poprípade skôr.Každý týždeň som im mailovala,aby som zistila ako stojí moja objednávka, nakoniec som šatku dostala po 2 týždnoch,ale úplne iný farebný odtieň ako som pôvodne chcela, pretože mnou vybratá nebola na sklade.Bolo mi to jedno, nech je aká chce, ale nech už ju mám!Malej sa v nej páčilo a páči sa dodnes, pochopila som,že bábätko je 9 mesiacov v brušku a tak ho uspáva rytmus mojej chôdze, počuje tlkot matkinho srdca, a keď sa narodí mylne si myslíme, že ticho niekde v izbe v postielke je to čo porebuje.Opak je pravdou, potrebuje cítiť náruč matky, vedieť že matka je pri ňom, a že si ju navyknem nosiť sa? Ako sa dá navyknúť dieťa na niečo, čo je pre neho prirodzené od počatia? A to byť v tesnej blízkosti matky? Nosené detičky sú sebavedomejšie, rýchlejšie sa osamostatňujú, a aj motoricky sú na tom lepšie dokonca majú lepšiu sociálnu adaptáciu, veď aj adoptované detičky sa odporúčajú nosiť.Nosením si matka a dieťa budujú blízky vzťah, dokonca to odporúčajú aj ortópedi.